CHROPYNSKA SÚ ĽUDIA: Primáš vo folklóre, „otekár“ vo fabrike
- 30. septembra, 2026
- Anna Krnáčová
- Chropynska sú ľudia
Miro pozná oba svety od piky
Keď vezme do ruky husle, netreba veľmi vysvetľovať, prečo je Miro primášom.
Keď som si sadla oproti Mirovi s tým, že sa porozprávame o jeho práci, hudbe a živote, pôsobil, akoby podobných rozhovorov absolvoval už stovky. A možno ani nie som ďaleko od pravdy. Ako primáš, muzikant a človek, ktorého vo folklórnom prostredí poznajú nielen na Podpoľaní, už o hudbe rozprával veľakrát. Skúsila som teda otázku, ktorá mala náš rozhovor trochu vyviesť zo zabehnutých koľají: „Je ešte niečo, na čo sa Ťa v súvislosti s folklórom nikdy nikto neopýtal?“ Chvíľu premýšľal. Potom jednoducho povedal, že asi nie.
Mohla to teda byť len ďalšia povinná jazda. Rýchlo sa však ukázalo, že tento príbeh nebude iba o muzike.
Najprv to mala byť harmonika
Folklórnych predkov Miro nemal. Mama si však všimla, že už ako dieťa pri ľudovej hudbe „vyskakoval“, a tak ho priviedla do súboru k nebohej Milke Sekerešovej. Husle pritom pôvodne vôbec neboli v pláne. Chcel hrať na harmonike. Dokonca ju už mali doma. Všetko zmenil moment, keď v ZUŠ vo Vígľaši videl hrať vychýreného primáša Ondreja Molotu. Bolo rozhodnuté – chcel husle. Otec teda kúpil ďalší nástroj.
Ondrej Molota sa stal jeho učiteľom aj muzikantským vzorom. Od pätnástich rokov navyše hrá s Jaroslavom Hazlingerom – už približne štvrťstoročie. Ďalšou kapitolou bol folklórny súbor Partizán. Potrebovali huslistu na zájazd do Srbska, išiel na výpomoc – a z jedného záskoku sa napokon stalo 22 rokov pôsobenia v súbore.
Jeho profesionálny život sa však vybral smerom, ktorý by podľa huslí, folklóru a etnológie tipoval asi málokto.
K zváračke.
Od etnológie k zváračke
Miro skončil umelecky zamerané gymnázium a začal študovať etnológiu. Vysokú školu nedokončil, zostal však v prostredí kultúry. Pracoval ako kultúrny referent, tri roky pôsobil v osvete v Banskej Bystrici a neskôr vo Zvolene. Zmenu priniesla ponuka na zváračský kurz. Absolvoval ho, urobil si potrebné skúšky a začal zvárať v PPS.
Práve táto skúsenosť sa ukázala ako dôležitý základ jeho ďalšej práce. Keď prešiel zo zvárania na kontrolu, neposudzoval niečo, čo poznal iba z výkresov. Sám tú prácu predtým robil. Postupne k tomu pribudlo čítanie technických výkresov, opracovanie a širší prehľad o výrobnom procese.
Deväť rokov. Od kontroly až k vedeniu OTK
V Chropynskej je dnes deviaty rok. Začínal na medzioperačnej kontrole, pokračoval na výstupnej a dnes je vedúcim technickej kontroly. Má na starosti celé OTK a sedemčlenný tím. Keď rozpráva o autorite vedúceho, nehovorí o funkcii na dverách kancelárie. Jeho výhoda je oveľa jednoduchšia – pozná tú prácu od piky. Prešiel si oddelením sám, takže ľudia, ktorých dnes vedie, vedia, že rozumie tomu, čo od nich žiada.
Kancelársky stereotyp by pri ňom zrejme dlho nevydržal. Potrebuje dynamiku. Komunikuje s výrobou, technológmi aj projektantmi a každý deň rieši niečo iné. Napokon je primášom v oboch svojich svetoch – hoci v jednom drží husle a v druhom zodpovednosť za kvalitu.
Tradíciu nemusí človek nosiť iba v kroji. Môže ju nosiť v sebe – a pokojne aj na sebe.
Keď už netreba byť všade…
Mira som raz v lete stretla skoro ráno cestou do práce. Blížil sa festival v Hrušove, a tak som sa ho automaticky opýtala: „Mirko, idete hrať?“ Jeho odpoveď ma prekvapila. Podpolianske slávnosti v Detve boli jediným festivalom, ktorý v tomto roku navštívil, a na ďalšie sa veľmi nechystal.
Nie preto, že by sa folklóru vzďaľoval. Po rokoch koncertov, festivalov a zájazdov si jednoducho začal viac vyberať, kam pôjde a čomu venuje svoj čas. Čoraz väčšiu hodnotu má preňho rodina. Hudobná niť pokračuje aj v ďalšej generácii – jeho dcéra spieva a tancuje vo folklórnom súbore.
Takmer storočná pamiatka
Doma opatruje jednu mimoriadnu rodinnú vzácnosť – svadobné gety po svojom starom otcovi, ktorý sa narodil v roku 1913 a ženil približne pred sto rokmi. Dodnes zostali v pôvodnom stave, také, aké ich poznáme zo starých fotografií. Ešte nikdy ich nemal na sebe. Nie sú preňho kostýmom, ale rodinnou pamiatkou a zároveň kúskom obdobia, ktoré ho z histórie fascinuje najviac.
Kým gety po starom otcovi opatruje doma, jednu rodinnú stopu nosí stále so sebou. Na predlaktí má vytetované husle, do ktorých sú zakomponované mená jeho detí. Predkovia, rodina, hudba. Veci, ktoré majú v jeho živote pevné miesto.
A potom je tu ešte Chropynska. Pri toľkých hudobníkoch, ktorých postupne v sérii CHROPYNSKA sú ľudia objavujeme, sa nám stále vracia jedna myšlienka: Nemali by sme už konečne založiť chropynskú kapelu? Veď muzikantov – a dokonca ani primášov – by sme už zháňať nemuseli. 😊
✍️ Text: Anna Krnáčová / 📸 Foto: Anna Krnáčová, cinema look, archív Miroslava
chropynska #ChropynskaSuLudia #NasiLudia #Folklor #Podpolanie #Kvalita