CHROPYNSKÁ SÚ ĽUDIA: PRIMÁŠ Z LAKOVNE 🎻
- 27. júla, 2026
- Anna Krnáčová
- Chropynska sú ľudia
Podpoľanie je krajom neskutočných technických talentov, no zároveň rodiskom muzikantov, z ktorých by sme v Chropynskej poskladali minimálne dve samostatné kapely. V rubrike Chropynska sú ľudia sme už predstavili zvárača Ľubomíra či Miroslava, priekopníka 3D-merania. Tentoraz sme sa porozprávali s 58-ročným Jaroslavom z lakovne. Medzi kolegami ho poznajú ako spoľahlivého lakovníka, vo folklórnom svete zasa ako primáša a speváka Ľudovej hudby Karlíkovci. So svojou kapelou už viac ako tri desaťročia prináša na svadby, oslavy aj folklórne podujatia pravú podpoliansku zábavu.
Život ho hodil do vody príliš skoro 🌿
Jarko pochádza z Podkriváňa, z časti Mláky Ivanišovo nad Korytárkami. Od svojich dvadsiatich piatich rokov žije v Detve. Hoci o svojom živote rozpráva pokojne a bez veľkých slov, osud mu pripravil veľmi ťažké skúšky.
Počas niekoľkých rokov prišiel o otca, brata aj starú mamu a dnes hovorí, že z najbližšej rodiny zostal sám. Najväčšou oporou je mu jeho priateľka.
Možno aj preto sa naučil spoliehať predovšetkým sám na seba. Pracovať začal veľmi skoro.
„Od pätnástich rokov robím.“
V jednej krátkej vete je ukrytý celý jeho životný príbeh.
Prvoaprílový žart, z ktorého je desať rokov 🏭
Po základnej škole sa chcel vyučiť za maliara. Učebný odbor sa však pre malý počet záujemcov neotvoril a štúdium pokračovalo v Banskej Bystrici. Rodinná situácia mu nedovolila školu dokončiť, a tak sa zamestnal.
Vystriedal viacero profesií – pracoval ako závozník, pri bagroch, domiešavači. Neskôr nastúpil do PPS Detva. Po návrate z vojenskej služby sa tam opäť vrátil, no obdobie útlmu výroby prinieslo prepúšťanie.
Nebolo to prvý ani posledný raz, keď musel odísť nie vlastnou vinou, ale jednoducho preto, že robota nebola. Neskôr sa dozvedel, že v Chropynskej hľadajú lakovníka.
„Keď mi povedali, že môžem nastúpiť prvého apríla, myslel som si, že je to prvoaprílový žart.“
Nebol.
Tento rok oslávil desať rokov vo firme.
Lakovník Jaroslav v pracovnom overale priamo v dielni. Každý náročný priemyselný projekt strieka s obrovskou zodpovednosťou na mikrometre presne.
Precíznosť, ktorá rozhoduje 🛠️
Lakovaniu sa venuje už štyri desaťročia. Skúsenosti získaval aj pri lakovaní automobilov, kde si osvojil precíznosť, bez ktorej sa kvalitná práca robiť nedá.
„Pri náročných projektoch musíte dodržať presné parametre. Kontrolujú sa mikróny hrúbky náteru, povrch nesmie mať ani smietku. Kvalita je dnes úplne inde než keď som začínal. Je to práca s veľkou mierou zodpovednosti.“
Za tie roky sa technológie výrazne zmenili, no jedno zostalo rovnaké – poctivá robota sa stále spolieha na skúsené ruky.
Robota je o ľuďoch 🤝
Na otázku, či sa vidí vo firme až do dôchodku, odpovedá bez zaváhania.
„Keď som sem nastupoval, povedal som si, že to tu do dôchodku vyklepem.“
Vo firme ho držia najmä ľudia.
„Naša zmena je veselá partia. Humor a sranda u nás nikdy nechýbajú.“
Vyhovuje mu aj to, že do práce to má blízko. Po skúsenostiach, keď musel viackrát meniť zamestnanie nie vlastnou vinou, si stabilné pracovné prostredie o to viac váži.
Na mladú generáciu má svoj vlastný pohľad.
„Keď sme my boli mladí, museli sme počúvať starších. Dnes je to častokrát naopak. Chlapcom chýba disciplína.“ Zároveň však oceňuje, že študenti sa vo firme učia remeslu. Jednu vec považuje za dôležitú:
„Šikovných ľudí s praxou si treba vedieť vážiť.“
Husle za sto korún 🎻
Keď mal sedemnásť rokov, kúpil si svoje prvé husle. Stáli presne sto korún.
„Mordoval som sa s tým sám,“ spomína dnes s úsmevom.
Veľmi mu pomohol kamarát Jaroslav Jackuliak, ktorý mu ukázal správnu techniku hry a nasmeroval ho.
Bez hudobnej školy, bez nôt a najmä s veľkou chuťou učiť sa sa z mladého chlapca postupne stal primáš.
Primáš ľudovej hudby Karlíkovci na zábere z roku 2017. Svoje prvé husle si kúpil sám za 100 korún ešte ako sedemnásťročný.
Karlíkovci: My nehráme podľa škôl, my zabávame ľudí. 🎶
Hudobná cesta Jaroslava sa začala nenápadne. Najskôr hrával iba s bratrancom. Keď ich začali volať na väčšie podujatia, pridal sa strýko Ján a neskôr ďalší muzikanti vrátane známeho Matúša Mittera z Korytárok. Tak vznikla ľudová hudba Karlíkovci.
Dnes už viac ako tridsať rokov rozdávajú ľuďom radosť. Hrajú najmä staré podpolianske piesne, ktoré ľudia poznajú a radi si ich spolu s nimi zaspievajú. Na vystúpeniach účinkujú najčastejšie v päťčlennej zostave. Medzi muzikantmi je aj mladá generácia – kolega Andrej z nášho oddelenia CAD-CAM, ktorý je zároveň ich príbuzným. Zaujímavou kapitolou bolo aj rozšírenie zostavy o súčasného basistu a uznávaného pedagóga Romana Berkyho. Pôvodne mal pomôcť nájsť nového člena, napokon sa však rozhodol zostať súčasťou zoskupenia.
Tajomstvo úspechu Karlíkovcov podľa Jarka nespočíva len v kvalitnej hudbe. Ako kedysi povedal nebohý muzikant Peter Konôpka: „My hráme, ale Jano zabáva ľudí.“ Práve v tom vidí podstatu dobrej kapely – nestačí vedieť hrať, dôležité je vytvoriť atmosféru, pri ktorej sa ľudia cítia dobre a odchádzajú domov s úsmevom.
Obyčajný človek ❤️
Na záver sa pýtam jednoduchú otázku: Aký ste človek?
Chvíľu premýšľa a potom odpovie.
„Nevyvyšujem sa. Som obyčajný a radšej sa ponížim, ako by sa mal nad niekoho povyšovať. Veľa ľudí ma má rado, tak si myslím, že asi nie som planý človek.“
Počas celého rozhovoru bolo cítiť, že Jaroslav nepotrebuje byť stredobodom pozornosti. Oveľa viac mu záleží na dobre odvedenej práci, priateľských vzťahoch a radosti, ktorú dokáže rozdávať druhým.
Či už stojí v lakovni s lakovacou pištoľou v ruke alebo na pódiu s husľami, vždy zostáva tým istým skromným človekom. A možno práve preto si získal rešpekt kolegov aj ľudí, ktorí si Karlíkovcov už viac ako tri desaťročia pozývajú na svoje najkrajšie životné udalosti.
#ChropynskaSuLudia #ChropynskaSlovakia #PribehyLudi #Karlikovci #Lakovna #Detva #Podpolanie
✍️ Anna Krnáčová
📸 Anna Krnáčová / Archív Jaroslava